Hyunjin ma prepaľoval pohľadom a jeho úškrn ma desil. Šiel som si po jedlo a s Táckou som si sadol vedľa Minha. No čo ma udivilo, tak Chanyeol sedel pri našom stole a nie s Hyunjinom a tým zelenovlasým. Ehhh asi Hanom.
„To si dojebal.“ povedal Chanyeol a schytal jednu po hlave od Chana.
„Čo? A hyung nebi ho.“ zamrmlal som a babral som sa vidličkou v jedle.
„No to s Hyunjinom. A nechaj ho veď má tak slabučké rany, že to ani nebolelo“ uškrnul sa Chanyeol.
„Aj tak mi nič nemôže urobiť.“ mykol som plecami a dal som si sústo do úst.
„No by si sa divil čoho je on schopný. Hlavne ho neser viac pretože ťa pretrhne na dve polovice.” povedal vážne Chanyeol.
Mykol som plecami. Pomaly som jedol. Aj tak neverím, že by mi niečo spravil. Ledva ma pozná.
„A prečo vlastne sedíš s nami a nie s nimi.” mykol som hlavou smerom k Hyunjinovi a Hanovi.
„Hyunjin ma v poslednej dobe serie chovaním a Han je stále hlavou v oblakoch.” mykol plecami a uchechtol sa.
Dojedol som a šiel som z jedálne. No šiel je slabé slovo, keďže akonáhle, keď som vyšiel z budovy som sa rozbehol ku chatke. Akože nie žeby som sa úplne bál Hyunjina, ale predsalen som sa trochu obával.
Zvalil som sa na posteľ a o chvíľu som znovu zaspal.
-
Zobudil som sa až na jemný buchot. Nechcene som sa posadil a pozrel som sa na Minha, ktorý narazil nohou do postele. Teda minimálne tak vyzeral, keďže sa držal za nohu a potichu nadával.
„Si v pohode?“ pozrel som sa naňho.
„H-hej. Prepáč, že som ťa zobudil.“ pozrel sa na mňa a pousmial sa.
„To je v poriadku. Naozaj si si neublížil?“ prezrel som si ho.
„Nie. Len som sa trochu udrel. To nič nie je.“ usmial sa.
„Dobre. Ale keby niečo tak povedz.“ zivol som si.
Minho prikývol a pozrel si správu čo mu zrejme prišla. Odpísal a pozrel sa na mňa.
„Čo je?“ spýtal som sa.
„Aaaaale nič.“ usmial sa.
Aj tak som mu neveril. Niečo mi hovorilo, že s tou správou má niečo spoločné Hyunjin. Ale kto vie..