Dangerous Love

„Budúcnosť je plná výziev a nádejí."

/Nathaniel Hawthorne/

~

Myslím, že každý z nás raz, z času na čas, žiarli na svojho mladšieho alebo staršieho súrodenca. Je to normálna vec, úplne prirodzená záležitosť, nič výnimočné. No aj tak sa cítim trocha divne, keď s prižmúrenými očami sledujem svoju malú sestru ako sa vyvaľuje na zemi vedľa mňa a opäť si niečo kreslí na kus papiera. Na tvári sa jej pritom mihá sústredený výraz, ktorý podčiarkuje skrčené obočie a vyplazený jazyk.

Chvíľu ešte zúrivo brúsi hrotom čierneho pera po rohu papiera a potom sa vystrie. „Máš aj červenú?"

A presne tu je dôvod všetkých tých čudných pocitov, ktoré sa vo mne kopia. Luka totižto prestane ťukať do klávesnice, pery mu pretne široký, dokonalý úsmev a keď prehovorí, v hlase sa mu odráža pobavenie. „Samozrejme, že mám aj červenú."

Angie to nepotrebuje počuť dvakrát, rázom vyskočí na nohy, podíde k Lukovi a s úsmevom – v ktorom jej chýba pár zubov – si od neho prevezme pero, akoby to bola kytica ruží, alebo najlepšia čokoláda na svete. Nuž, áno, moja sestra sa vyškiera ako víťazka lotérie, zatiaľ čo ja premýšľam o tom, prečo sa Luka týmto spôsobom neusmieva aj na mňa.

„Môžem vedieť čo to bude až to bude?" spýta sa jej, hlavou kývajúc smerom k zemi, kde mám ja dokonalý výhľad na čudnú spleť machúľ a čiarok, ktorým určite chápe iba ich autorka.

„No predsa naša spoločná budúcnosť," zahlaholí Angie a s vystretými plecami sa posadí späť ku mne s takou gráciou, že zobudí aj spokojne oddychujúceho Rocca, ktorý sa po jej výpade posunie radšej bližšie mojim smerom.

Pohladím ho po hlave, poškriabem za uškom, ale svoj pohľad za žiadnu cenu nemôžem odtrhnúť od Luka, ktorý sa zasmeje, takým tým tichým smiechom s natriasajúcimi sa ramenami. Neviem čím to je, ale aj mne sa ústa roztiahnu v úsmeve, pretože vidieť jeho radosť takto z blízka je niečo, čo ma neskutočne teší.

„A čo ty, Em?" spýta sa ma, opätujúc mi pohľad. „Nechceš si aj ty kresliť?"

Podpichuje ma. Na tvári mu utkvie šibalský úsmev a všetko je to tak nové a zvláštne, že neviem ako reagovať.

„Našu spoločnú budúcnosť?"

Čakám, že sa zamračí, alebo mi znova pripomenie, aby som s ním neflirtovala, i keď to čo hovorím, sa naozaj flirtovaním nedá nazvať, ale Luka ma zas a znova prekvapuje, keď mykne plecom a nadvihne jedno obočie. „Čo len chceš," povie, dvihne ruku a vo vzduchu zamáva ďalším perom, ktoré vyhrabal nevedno odkiaľ.

Cítim sa stratená v zmene jeho správania a v tom ako zrazu nemá problém usmievať sa a rozprávať. Chcem vedieť čo je za tou zmenou a ako dlho to bude celé ešte trvať. Ale nepokúšam šťastie, len sa na neho spokojne zazubím, úplne ignorujúc všetok ten chaos budujúci sa v mojej hrudi. „Ďakujem za ponuku," zažmurkám. „Ale myslím, že v tejto miestnosti je len jeden Picasso."

Luka sa stále usmievajúc vráti k práci a ja teda tiež. I keď tá moja práca je oveľa jednoduchšia, pretože len sedím, hladím huňaté psisko po mojom boku a očami sledujem raz Luka a raz Angie, ktorá sa tu objavila pred hodinou, pretože mama musela odísť na nejakú konferenciu a malá vtieravá Angelina odrazu zatúžila po mojej prítomnosti. Našťastie sa všetka tá napätá energia medzi mnou a Lukom vytratila, takže v miestnosti nesadia dvaja nahnevaný ľudia, ako tomu bolo v toto ráno.

„Chodíš s ním?" šepne Angie po chvíli ticha, ktoré vypĺňa len Lukove ťukanie do klávesnice a škrabanie pera o papier. Jej hlas však vôbec nepripomína šepot a tak sa nečudujem, keď si Luka hlasno odkašle, akoby mu zabehlo.