Za múrmi ?

 Margo

Vystrčila som hlavu zo spálne, aby som sa presvedčila, že to, čo počujem je skutočne pravda.

Bola.

Neveriacky som pokrútila hlavou nad Edenom, ktorý zaujato sledoval teleshoping.

,,Robíš to, čo si myslím, že robíš?" Opýtala som sa a vstúpila do obývačky. Následne som sa posadila na gauč, hneď vedľa Edena.

Neochotne odtrhol hlavu od televízie a zamračil sa na mňa.

,,Ak si objednám ten mixér do hodiny, dostanem ďalšie balenie nadstavcov zadarmo," zamával mi mobilom pred tvárou a horlivo si z obrazovky odpísal číslo.

On to skutočne robí.

S otvorenými ústami som sledovala, ako si mobil prikladá k uchu a potvrdzuje svoju objednávku.

Pre boha!

,,Načo ti bude mixér? A navyše s nadstavcami navyše," pľasla som si dlaňou po čele.

,,Presne na to načo tebe, keby si sa konečne naučila variť," odvrkol podráždene, no ja som sa naopak z chuti rozosmiala.

,,Si ešte väčší magor, ako som si myslela," stále so smiechom som pokrútila hlavou.

,,Pff," odvrkol a prudko sa postavil z gauča, načo so mnou prekvapene trhlo.

Podišiel ku jedinej komore, ktorá sa nachádzala v obývačke a otvoril farebný šuplík.

Následne z neho vytiahol bielu obálku a posadil sa späť na gauč, vedľa mňa. Pár sekúnd ma bez slova pozoroval a ja som zmätene očami behala po jeho tvári.

,,Čo..."

,,Počkaj, prosím. Premýšľam, ako ti to celé vysvetliť, aby si to nepochopila zle," prerušil ma skôr, než som sa stihla vôbec niečo opýtať.

Ruku jemne položil na moju a moje telo okamžite zalialo príjemné teplo. Presne také, ako vždy v jeho prítomnosti. Vždy, keď sa ma dotkne čo i len malým kúskom svojej pokožky.

Jemne som prikývla pripravená vypočuť si, nech už mi chcel povedať čokoľvek. Obálku, ktorú zvieral vo voľnej ruke pomaly vystrel pred seba a napokon z nej vytiahol zlatú kreditnú kartu.

,,Pochopím, ak sa nahneváš, no nemohol som ti to dať skôr. Nie skôr, ako som si bol istý, že ti môžem veriť, " vydýchol a kartu mi položil do dlane.

Zmätene som po nej prechádzala rukou a keď som si prečítala meno, ktoré bolo na karte vyryté, hlasno som preglga.

,,Je to..."

,,Áno," Nečakal kým dohovorím. ,,Aaron mi ju dal, keď som odchádzal. Otvoril ti účet a vložil na ne peniaze, ktoré ti sľúbil už vo väzení."

,,Ale ja tie peniaze nechcem," protestne som pokrútila hlavou.

Musela som si priznať, že som na tie peniaze úplne zabudla. A po pravde, ani som nerátala s tým, že to Aaron myslel skutočne vážne. Keby som si ich však vzala znamenalo by to, že som mu skutočne s útekom pomohla. Čo ale nebola pravda. Neboli to moje peniaze.

,,Nechcem ich," zopakovala som a kartu položila na stôl, ktorý stál pred gaučom.

,,Margo, zlato. Neviem, či si premýšľala nad tým, o čom sme sa včera bavili. No ak áno, musí ti byť jasné, že ak sa rozhodneš vycestovať do Lomboku, tie peniaze potrebovať budeš," odvetil s vážnou tvárou Eden a do veľkej dlane si vsunul moju ruku.