——————————
Naše priateľstvo zamávalo všetkými kontinentami a každou ženskou bytosťou, ktorá sledovala formulu jeden. Nebolo dňa kedy som nemala v správach vlnu kritiky, nadávok ale našli sa tam aj pekné správy a obdivuhodné. Stále sa nájde niekto kto bude ohovárať a hejtovať takže som to nebrala vážne. Všetko išlo jedným ucho dnu a druhým von. Neriešila som nič z tých zlých komentárov, pretože tí ľudia ma nepoznajú. Vedia to čo povedala jedna babka na trhu a tá povedala druhej a ide to ako telefón, takže ak jeden niečo povie k tomu poslednému sa dostane úplne niečo iné alebo pravda prevrátená na sto spôsobov, z čoho už pravda nie je. Od Talianska ubehli ďalšie dva týždne, cez ktoré sme si volali, písali a stále boli v kontakte.
Ja som bola zaneprázdnená a on o to viac. Hneď po Taliansku ich čakal závodný víkend v Monaku. Túto veľkú cenu som pozerala cez televízor z pohodlia hotelu na Floride, kde som mala neodkladnú prácu. Z Floridy som hneď v pondelok v skorých ranných hodinách nastúpila na lietadlo a vystúpila som až v Španielsku, v nádhernej mojej obľúbenej Barcelone, kde nasledoval ďalší závodný víkend. Tieto tri týždne, od Imoly boli pre jazdcov veľmi perné a vyčerpávajúce. Z Talianska do Monaka a z neho do Španielska. V podstate to nie sú veľké diaľky na presun ale stále je to námaha a únava, ktorá jazdcov sprevádza.
Po vzájomnej sme sa dohodli, že prídem do Barcelony a on sa dopraví tiež o pár dní skôr aby sme spolu strávili pár dní osamote. Chceli sme zistiť, či si budeme aj v realite, zoči voči sedieť a rozumieť tak ako cez správy a krátke telefonáty cez FaceTime.
Počas dňa som mala ešte pár neodkladných telefonátov ohľadom blížiacej sa novej kolekcie, ktorú som navrhla cez zimu a dolaďovala som posledné detaily. Stretnúť sme sa mali až o druhej poobede v reštaurácií Disfrutar, ktorá bola podľa hodnotení s piatimi hviezdičkami a dokonalými recenziami. Málokedy dávam na recenzie ale tentokrát ma práve táto reštaurácia zaujala aj svojou nie tak dávnou minulosťou.
Neobliekla som sa nijako špeciálne, pretože po jedle sme mali naplánovanú prechádzku uličkami Barcelony. Na hlavu som si dala čiernu nike šiltovku, biely ľahké tričko a čierne športové legíny a k nim som zvolila čierne nike tenisky. Nič prevratné ale cítila som sa v tom pohodlne a to bol základ.
Pred reštauráciu som prišla o päť minút dve a jeho som videla už postávať pred ňou s rukami vo vreckách. Obzeral sa navôkol seba a až sa jeho pohľad zastavil na mne sa usmial a v očiach sa mu blyslo niečo pre mňa nepoznané. Možno to bola radosť, že ma vidí? Nechcem si nič namýšľať, preto to hodím za hlavu a podídem k nemu. Neviem ako sa zachovať, čo urobiť akoby som ho videla prvýkrát pritom sme sa naživo videli dvakrát v spoločnosti jeden druhého a cez FaceTime už nespočetne veľakrát. On to vyriešil za mňa. Väčším krokom ku mne pristúpil a schoval ma do svojho medvedieho objatia. Do nosa mi udrela jeho svieža, ľahká vôňa a moje ruky sa automaticky ovinuli okolo jeho pása.
"Ahoj." zašeptám tak aby ma počul.
"Ahoj, som rád, že nám to tentokrát vyšlo bez zbytočných svedkov a nepríjemností." jemne ma stisne v jeho náručí a pomaly, postupne ma pustí až sa jeho ruky vrátia naspäť do jeho vreciek. Prezriem si ho očami a uznanlivo prikývnem. Čierne tričko, bledé tepláky a čierne tenisky. Akoby sa sa dnes dohodli na tom čo si oblečieme, až mi to vtipné prišlo. Slnečné okuliare mal zakvačené o tričko a jeho tvár zdobil veľký, krásny úsmev.
"Dúfam, že nám to nič nepokazí." s úsmevom odvetím.
"Verím, že nie. Poď objednal som nám stôl a aj jedlo." jemne sa nad tým zamračím. Nemám rada ak niekto za mňa objednáva jedlo. Mám rada všetko pevne pod kontrolou od posledných udalostí. Všimne si môjho pohľadu a usmeje sa upokojujúco.
