—————————
Daniel
Nervozita pohlcovala moje celé telo. Viac ako, keď som hocikedy stál na štartovnom rošte v naštartovanej beštii, pripravený vyraziť vpred rýchlosťou, o ktorej sa niektorým ľuďom v dnešnej dobe ani nesníva. Malý rozhovor, ktorý na mňa čakal ma vyčerpával a to doň zostávalo pár minút. Ako začať? Čo povedať? Ako vysloviť moje otázky, aby nezneli hlúpo, urážlivo či nahnevane? V sebe dusím zmiešané pocity, ktoré potrebujem vedieť rozlúštiť. Musím si v sebe urobiť poriadok a viem, že práve tento rozhovor bude pre mňa kľúčovým a dôležitým.
Naozaj som schopný ukončiť dlhoročný vzťah? Povedať jej zbohom po tom všetkom, čo sme si spolu prežili? Som schopný pozerať sa na ňu ako odchádza? Na druhej strane. Chcem mať po boku človeka, ktorý klame a vymýšľa si? Mám v pláne stráviť svoju budúcnosť s niekým, kto vytrháva z kontextu veci, len aby uškodil druhému? V najdivokejších snoch by ma nenapadlo, že budem riešiť čosi takého. Nie s Heidi, ktorá pre mňa vždy bola dokonalou. Rozumeli sme si po všetkých stránkach ale toto čo urobila ma zarazilo, sklamalo a ublížilo.
Jediné čo som chcel je mať priateľa, ktorý mi bude rozumieť. Poradí mi. Podporí ma. Bude tu so mnou v zlých aj dobrých chvíľach a nebude ma vidieť ako slávnu osobnosť. Chcel som niekoho kto sa so mnou bude rozprávať ako s obyčajným človek. Môžem ja za to, že som to našiel u Arii? U dievčaťa? Nemôžem ovplyvniť svet a osud, že nás určitých spôsobom k sebe zavial. Beriem ju ako moju najlepšiu kamarátku, ktorej môžem povedať hocičo a viem, že to u nej aj navždy ostane skryté. Nezapredá ma prvému novinárovi či fanúšikovi. Je v tomto iná ako ostatné a to sa mi na nej páči.
Ostávali mi posledné minúty do toho ako budem musieť zísť dole do reštaurácie, kde máme objednaný stôl v zákutí reštaurácie aby nás nik nerušil. Nechcel som sa s ňou stretnúť predtým, potreboval som čas na utriedenie si svojich myšlienok.
Zídem dole do reštaurácie priamo k nášmu stolu, kde ju už vidím sedieť. Pekné dlhé čierne šaty na ramienka, zdôrazňujú a obopínajú jej útlu postavu. Rozpustené vlasy jej zakrývajú holé ramená a na tvári sa jej pohráva malý úsmev. V očiach jej zaiskrí, keď ma vidí prichádzať a ja sa neudržím a opätuje jej malé pozdvihnutie kútikov.
Usadím sa priamo pred ňu a pozdravím ju tentokrát formálne, bez akýchkoľvek dotykov či bozkov na privítanie. Ramená jej poklesnú nadol ale odzdraví ma tiež. Prv kým príde jedlo sa rozprávame o úplných, v tejto situácii, hlúpostiach. Aký bol jej let. Čo robila. Ako sa mala. Pokladal som to za nepodstatné v túto chvíľu, keďže chcem rozobrať vážnejšie veci. Niežeby ma jej život, stav a to čo robila a ako sa mala nezaujímalo. Vždy som sa zaujímal, pýtal sa ale dnes som to nechcel vedieť. Chcel som si utriediť myšlienky, pocity a hlavne vyriešiť túto celú situáciu, z ktorej ma bolí hlava ako koňa.
"Musíme sa vážne porozprávať." prehovorím na ňu vážnym hlasom a odpijem si z minerálky predo mnou.
"Čakala som kedy táto chvíľa nastane." povzdychne si. "Ja neviem ako sa ešte ospravedlniť Daniel." zašepká.
"Ospravedlňuješ sa nesprávnej osobe."
"Komu by som sa inému mala ospravedlňovať ako tebe?" nadvihne obočie a bojovne vystrie bradu nahor.
"Och to dobre vieš komu Heidi. Prečo sa jej nechceš ospravedlniť? Vychvaľovala si mi jej značku až do nebies a teraz sa hráš na chrumkavú?"
Potichu cez zaťaté zuby zavrčí. "Neospravedlním sa jej." nízko položení hlas spôsobí, že to vyznie ako vyhrážka nie ako konštatovanie.
