Fight until the end

Zobudila som sa na lúč svetla, ktorý mi svietil do očí a tým ma neskutočne iritoval.

Prezrela som si oči rukou a zažmurkala. Snažila som sa zatlačiť spomienky a tváriť sa, že včerajší deň vlastne ani neexistuje, nikdy neexistoval a nikdy ani existovať nebude. V podstate som ten dátum vymazala z kalendára, ktorým sa riadim.

Pomaly som sa postavila a začala sa sústreďovať na veci okolo seba.

Ponaťahovala som sa, a všetky kosti v mojom tele popraskali.

Stiahla som si tričko, ktoré sa mi v noci vyhrnulo.

Môj plán bol jednoduchý.
Upratať za sebou, sadnúť na motorku a odísť domov. Po prípade ešte vyfajčiť pol krabičky cigariet.

Nad najlepšou výhovorkou popremýšľam cestou domov.

Sean

Zo zvukom motorky sa mi hlava, ktorá mi spadla na ruku,  vzpriamila a ja som vyletel na chodbu.

Vytresol som dvere na ulicu a uvidel som Abigail ako si z hlavy skladá helmu.

Abigail

Hneď čo som prišla domov uvidela som Seana. Prekvapilo ma to. Nemyslela som si, že tu ešte ostane. Čakala som, že tu ani on ani Ana už nebudú. Skrátka som dúfala, že sa vyhnem zbytočným otázkam typu: "kde si bola?" a "čo sa stalo?"

,,Ježiš Mária, kde si prosím ťa bola?" vychrlil na mňa.

Bezvýrazne som sa na neho zahľadela.
Nevedela som pomenovať mix emócií, ktorý sa objavil v jeho očiach. Iba jednu z nich, a to bola úľava.

,,Báli sme sa o teba." dodal.

,,Nie som malé decko ak si si nevšimol. Viem sa o seba postarať." moje prázdne pocity sa vracali s každým krokom k vstupným dverám. Cítila som ako sa bolesť v mojom vnútri otupuje.

Zrazu ma len niečo zozadu schytilo a za pás, a o chvíľu som stála tvárou v tvár Seanovi.

,,Čo sa deje?" spýtal sa. V zelených očiach sa mu zračili starosti.

,,Nič." moje oči blúdili po ulici za ním. Práve som skenovala fasádu susedného domu.

,,Prestaň mi to hovoriť. Vidím ti to na očiach, neklam mi prosím."

Na chvíľu som zavrela oči akoby som mu tým zabránila sa do nich pozerať a prerývane sa nadýchla.

,,Nie...,nie teraz. Neskôr."

Nebola som pripravená to niekomu povedať. Niesla som si to v sebe tak dlho, že povedať mu to, len tak bez ničoho mi neprišlo správne. Povedať to hocikomu mi v tejto chvíli mi , jednoducho, neprišlo správne.

Zrazu si ma pritiahol do objatia.

,,Sľúb mi, že mi to povieš." zašepkal.

,,Ja..., dobre sľubujem." vysúkala som zo seba.

Pomaly sa odo mňa odtiahol a pozrel sa mi do očí.

,,Vieš, že ťa budem otravovať až kým mi to nepovieš však?" provokatívne zdvihol jeden kútik úst.

Udrela som ho do hrude.

,,Teba sa asi nezbavím do konca života Flynn." povedala som a pokrútila hlavou.

Mala som v pláne ísť dovnútra, pretože som sa cítila akoby som celú noc nespala.

Otočila som, ale keď som si spomenula kto všetko tam na mňa čaká zamrzla som v pohybe.