Be in my heart |L. H.| ??

Dni a týždne ubiehali až som si ani neuvedomovala, že takmer sú tu Vianoce. Je síce len polovica novembra, ale všetka tá výzdoba a nálada je už Vianočná a mne dochádzala jedna vec. Budú to prvé Vianoce bez Adama. Všetci sa tešili, chystali a ja som ich len smutne sledovala. Prichádzalo totiž k tomu, že budem tieto Vianoce sláviť sama. Ashton má v pláne stráviť Vianoce s Larou a ja sama k rodičom určite nepôjdem. Možno si poviete, prečo by som nemohla ísť na Vianoce k bratom Hemmingsovcom. Za prvé, bolo by to dosť divné a za druhé, Luke sa mi zdal v poslednej dobe veľmi zvláštny. Mám pocit, že sa začal uzatvárať do sebe. Občas chodí po chodbách nemocnice ako telo bez duše. No to som nevedela, že je v tom viac ako len strata jeho starej mamy.

Sedeli sme naša partia, zväčšená o Laru, v malej kaviarni. Všetci sme konečne mali voľno, teda hlavne ja s Lukom, v rovnaký deň, čo znamenalo, že sme všetci spolu vyšli do mesta.

„Tak Luke, už si sa rozhodol? Myslím, že si spomínal, že termín máš do dnešného dňa." ozval sa Ben, snažila som sa tváriť, že ma to nezaujíma, ale pravda bola iná. Moje uši hneď spozorneli. Videla som na Lukovej tvári paniku a ako sa snažil z toho vyvliecť.

„O čom si sa mal rozhodnúť?" ozval sa po chvíli Ashton. Och, tak nie som jediná, ktorá o tom nevie. Asi to vedia iba jeho bratia, takže je to buď veľmi vážne alebo vôbec, keďže sa s tým nikomu inému nezveril. Tým samozrejme nemyslím seba.

„Luke dostal ponuku do Toronta, má ísť o nejaký výskum či čo." odvetil Ben a v tom si uvedomil, že povedal niečo čo nemal. „Ups..." šepol po tichu a stiahol sa viac do sedačky, keby mohol tak podľa mňa ujde aj myšacou dierou von. Luke ho prepaľoval pohľadom a nervózne si poklepkával prstami. Bol veľmi nervózny.

„To je super Luke!" zajasala Lara. „To sa nepodarí každému. Na Vianoce si ale naspäť nie?" zasmiala sa a Luke silno privrel viečka k sebe. Určite nebude na Vianoce naspäť. Potichu som sledovala celú túto konverzáciu a pila svoj čaj.

„Ehm..." odkašľal si Luke a vystrel sa. „Chcel som Vám to povedať v iný čas ale keďže sa niekto rozhodol, že mi to prekazí, tak mi nič iné neostáva ako vám to povedať teraz." uprel svoje modré oči na mňa a ja som vedela, že to hlavne mne nechcel takto povedať. Dokázala som z jeho očí čítať ako z otvorenej knihy. „Ide o projekt, na ktorom by sa malo zúčastniť viacero chirurgov z viacerých štátov. Presne o čo ide neviem ani ja ale je to neskutočná príležitosť, tak ako povedala Lara, nepodarí sa to každému. Riaditeľka nemocnice mi to oznámila dva týždne dozadu s tým, že čas na rozhodnutie som mal dodnes." dostal zo seba a ja som nespúšťala z neho zrak. Všetci sme v tichosti sedeli, no zatiaľ ja jediná som dnes zo seba nedostala ani slovo. Prečo? Sama neviem.

„A ako si sa rozhodol?" spýtala som sa nakoniec, keď všetci v tichosti sedeli.

„Že tam pôjdem." vydýchol a ja som sa usmiala. Neviem prečo, no bola som šťastná aj zaňho. Vedela som, že mu to v jeho kariére pomôže. „Na šesť mesiacov." dodal po chvíli a mne úsmev z tváre zmizol. Neviem prečo, no zvláštne ma zabolelo pri srdci. Cítila som na sebe jeho pohľad, no ja som sa nedokázala naňho pozrieť. Mohol mi to predsa povedať nie? Sme predsa dobrý kamaráti a tí si takéto veci hovoria, alebo nie? A prečo ma to vlastne tak zožiera? Nič medzi nami predsa nie je.

„Myslím, že pôjdem." ozvala som sa a všetci venovali pozornosť mne. „Zajtra mám poobednú a chcem sa dobre vyspať." silene som sa usmiala a zodvihla sa od stola. Hodila som na stôl päť dolárov, aj keď to bolo viac ako môj čaj reálne stál, a vzala si tašku. „Gratulujem Luke." venovala som mu pohľad a bez pozdravu odišla. Prečo ma to do riti tak štve? Prečo? Vyšla som von a nadýchla sa čerstvého vzduchu, teda extrémne horúceho ale nevadí. Slnko zapadalo a bolo pekelne ostré, teplota vonku na to, že je večer bola tiež vysoká. Čo mi vôbec nepomáhala lebo sa mi ešte ťažšie dýchalo. Vydala som sa k svojmu autu, no zastavil ma jeho hlas.

„Brie!" zakričal za mnou, no ja som ďalej kráčala k svojmu autu. Prečo sa hráš na urazenú Gabrielle? Nič ti predsa nespravil! Nadávala som si v duchu ako taký blázon. Počula som jeho kroky za sebou a tak som sa otočila. Rýchlym krokom prešiel ku mne a nahlas si povzdychol. „Chcel som ti to povedať. No chcel som ti to povedať sám, bez ostatných."

„Naozaj? Alebo si mi chcel iba oznámiť, že odchádzaš?" vyčítavo som sa ho spýtala a v jeho očiach som zbadala smútok. „Prepáč, ja vlastne neviem ani prečo ma to tak žerie, že ideš na šesť mesiacov kdesi preč." rozhodila som rukami a otočila sa k autu s tým, že nastúpim. No Luke mal zrejme iné plány ako ja.

„Brie..." siahol mi na ruku a pomaly si ma otočil k sebe. Jeho pohľad znežnel, keď si všimol, že sa mi v očiach tvoria slzy. Prečo? Naozaj....ja neviem! Pritiahol si ma na jeho hruď a pevne ma objal. Ja som si ruky automaticky obmotala okolo jeho hrude a pritisla sa ešte viac k nemu. Zvykla som si naňho. Za posledné mesiace bol neoddeliteľnou súčasťou môjho života. „Odlietam v nedeľu...dúfam, že prídeš na letisko aj keď viem, že to pre nás obidvoch bude ťažké. Celkom som si zvykol na teba v mojom živote." smutne sa zasmial a ja som zdvihla k nemu pohľad. „No môžeme si predsa volať." pohladil ma po líci. „A môžeš prísť aj za mnou."

„Prepáč." šepla som a sklonila som hlavu. „Ja len...zvykla som si na teba, keď Adam zomrel. A okrem teba tu už nikoho nemám. Pokiaľ nerátam Ashtona s Larou." prevrátila som očami pri ich menách a Luke sa zasmial.

„Ešte je tu predsa Ben a Jack."

„Ale nebudeš tu ty." zamumlala som a pousmiala sa. Zastrčil mi prameň vlasov za ucho a jemne sa usmial. Nahol sa ku mne a venoval mi jemný bozk na čelo. Usmiala som sa nad jeho gestom a privrela oči.

„Tak prídeš za mnou. Niečo dohodneme. Hlavne neplač dobre?" prstami ma hladil po lícach a ja som sa pousmiala. „Neodchádzam navždy so Sydney. Po šiestich mesiacoch sa vrátim a sľubujem, že potom sa ma už nezbavíš." zasmial sa.

„Dobre, to beriem." so smiechom som sa od neho odtiahla. „Ale naozaj by som už mala ísť. Chceš hodiť domov? Mám to po ceste." spýtala som sa ho a otvorila dvere na aute, z ktorého sálalo extrémne teplo. Myslím, že sa blíži poriadna vlna horúčav v Sydney.

„Prečo nie." usmial sa a obišiel auto, nasadol a ja som vyrazila smerom k nemu domov.

V ten moment som ešte netušila, že jeho slová "Potom sa ma už nezbavíš", budú mať tak reálnu pravdu a že sa ho už naozaj nikdy nezbavím.

Ahojte :)

Tak znova sa hlásim s novou častou. Nejak som si našla čas na jej napísanie.

Čo myslite? Čo sa stane za ten čas čo Luke bude preč a pôjde Gabs za ním? Hmm...🤔

Každopádne, dúfam že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.